Hľadanie rovnováhy

Všimli ste si niekedy, že príroda nemá rada extrémy? Áno, jeden z nepísaných zákonov múdrej Matky Zeme je ten, že nás neustále núti k vyrovnaniu energií medzi dávaním a braním.

Tento zákon sa prejavuje na každom kroku, platí tak ako pre mŕtvu hmotu, tak aj pre všetko živé. Rastlinky, ktoré pravidelne hnojíme, nám poskytujú viac plodov o vyššej hmotnosti ako tie, ktoré živoria niekde na suchu, na skale. Oni tiež viac dostávajú a preto i viacej vydávajú.
Len človek sa akosi snaží vymaniť z popod tohoto zákona. Akoby ani nepatril do Vesmíru. Avšak trvalé narúšanie akéhokoľvek zákona nemôže viesť k ničomu dobrému. Narastajúca disharmónia ľudskej činnosti sa odráža v narastajúcom počte ochorení.
Na svete je neobmedzená hojnosť všetkého, po čom ľudia pachtia. Avšak práve túžba po hojnosti, po neobmedzenej hojnosti, túžba po braní bez dávania primeraných protihodnôt, nás priviedla na samotný pokraj ekologickej a morálnej katastrofy. Tragédiu ekologickej situácie si mnohí ľudia uvedomujú, no žiaľ neuvedomujeme si tragédiu morálneho úpadku. A ten začína v disharmónií vzťahu medzi dávaním a braním. Alarmujúce je, že väčšina ľudí túto disharmóniu už ani nepociťuje.

Aby sme mohli brať, musíme najskôr dávať
Ak chceme zhlboka dýchať, musíme najskôr poriadne vydýchnuť. Ani odpočívať nemožno do zásoby. Zbytočné pracované prepínanie škodí (teda nadmerný výdaj), avšak pohodlný život, reprezentovaný hovením si v pokoji na gauči pri chipsoch, je azda ešte horší pre ľudský organizmus.
Pre náš organizmus je vyššia spotreba potravín prospešná a únosná iba určitú dobu, a potom sa organizmus musí brániť nadbytku. Jednak náš organizmus vyrába tuk, čiže tlstneme, a jednak sa snažíme nadbytočnú potravu jednoducho nespracovať a čo najrýchlejšie vylúčiť. To znamená pre náš tráviaci trakt len to, že pomaly ale iste premieňa v akúsi „stoku“, ktorou doslova preletia desiatky kilogramov prebytkov. Túto potravu musí ale niekto vyrobiť a odniekiaľ získať. Avšak príroda je dôsledná a nechce dať viac, ako do nej vložíme – preto musíme viac hnojiť. Následne, prebytok hnojív prechádza do potravinových produktov.
Podobné disproporcie medzi dávaním a braním môžeme hľadať azda vo všetkých sférach nášho života. Dotýkajú sa bezprostredne každého z nás.

Dôsledky nadmerného príjmu
Dr. Mukund Bhóle, indický jogín a lekár upozornil v tejto súvislosti na fenomén tzv. paradoxného hladu. Pri porušení princípu príjmu a výdaja začne totižto náš organizmus chybne spracovávať niektoré signály. Trvalo prejedajúci sa človek nakoniec začne trpieť hladom, pretože jeho telo si zle preloží vnútornú informáciu o zvýšenom vylučovaní. To je nutné kvôli tomu, že nadbytok proste už nejde spracovať – a telo sa bude rovnováhu príjmu a výdaju snažiť zachovať úplne nelogickým spôsobom. Telo nám bude hlásať: „Pozor, zvýšený výdaj – potrebujem zvýšiť odpovedajúcim spôsobom príjem! Som hladné, daj mi niečoho najesť!“.
Ale nebezpečie nie je iba na úrovni potravín. Na úrovni energetickej hlási telo svojmu majiteľovi: „Som unavené, zachráň ma, poď si so mnou oddýchnuť alebo ma aspoň niečím vzpruž!“
Čo častokrát radi akceptujeme a doprajeme si malú pauzičku, doplnenú nevyhnutným kafíčkom. I keď odpovedajúca protiváha našej činnosti by bol výdaj energie zodpovedajúci päť kilometrovému behu.

Ale i na úrovni informačnej nie je všetko v poriadku. Náš referent po celodennom maratóne s hláseniami, dotazníkmi, jednou poradou, po hádke so šéfom, po rozbroji so svokrou, …. usadá unavené a s novinami v ruke k televízoru, aby sa dozvedelo, že pandémia corona vírusu stále pokračuje, Slovensko je stále viac a viac zadlžené, chystajú sa zdvíhať poplatky za elektriku…. a v ruke si len tak mimochodom držíme čokoládový bonbón, aby sme nahradili v ústach cigaretu, keďže lekár predsa po náznaku infarktu fajčenie jasne zakázal….

A tak žijeme trvale v stave prevažujúceho príjmu a paradoxne cítime hlad po ďalších pôžitkoch. Vznášame ďalšie a ďalšie nároky na spoločnosť, na prírodu – a pritom stále nemáme ten pravý, povznášajúci pocit uspokojenia zo života a z dobre urobenej práce.

Pritom by stačilo tak málo
Zastavme sa na chvíľu a pokúsme sa prehodnotiť hierarchiu životných hodnôt. A skúsme vsadiť na dávanie. Rozdávajme úsmevom dobrú náladu, svoje vedomosti, svoje srdce. Dajme prednosť prechádzke pred napínavým televíznym seriálom a jablku pred tyčinkou. Pohladkajme naše deti, i keď neprinesú zo školy zrovna jednotku, len pre ten pocit aby vedeli, že ich máme radi. Dajme partnerovi darček i keď vieme, že narodeniny bude mať až o mesiac.
A jedného dňa príde zmena. Úplne neohlásená, tíško. Ale poznáme ju. Budeme sa cítiť sviežejší. Zistíme, že máme radosť, pretože začalo snežiť a okúzli nás i rybie oko mrazivého úplnku.

Desať zlatých pravidiel duševného zdravia
1.Pamätajme si, že každé utrpenie, aj to najväčšie, raz prejde. Všetko dianie v čase, je premenlivé. Po daždi vychádza slnko. Vždy.
2.Tam, kde nemôžeme pomôcť, ani zmeniť chod vecí, nestarajme sa zbytočne o cudzie záležitosti. Mrháme energiou, ktorá nie je často krát ani vítaná.
3.Neprepadajme panike kvôli zodpovednosti. Naša schopnosť a odolnosť porastie o to viac, o čo menej sa poddáme zhonu, vzrušeniu a pesimizmu.
4.Vyvyrujme sa boja proti našim predstavám. Boje, ktoré existujú iba v našich predstavách, nás najviac vyčerpávajú. Nezapletajme sa do neplodných záľub, ktoré nás nedovedú k cieľu. Pamätajme, že sila je v jednoduchosti, preto nerozbíjajme svoje sily.
5.Nežime v minulosti, nepremýšľajme pridlho o budúcnosti. Žime prítomným okamihom. Nič dôležitého nezmeškáme.
6.Rázne odložme nenávisť, závisť a túžbu po deštruktívnej kritike. Kritika, ktorá súčasne neprináša pomoc a náznak, ako zlé zlepšiť, je niekedy horšia ako pôvodná zlá vec.
7. Zažeňme myšlienky o dôstojnom „usadenom“ starnutí. Snažme sa uchovať si zmysel pre romantiku, dobrodružstvo a recesiu. Nebojme sa v žiadnom veku nových stretnutí a nových úloh.
8. Dôverujme ľuďom a majme ich radi. Neočakávajme od nich dokonalosť, ani my predsa nie sme dokonalí. Snažme sa oceniť ich individualitu. Len málo ľudí na tejto planéte je vyslovene zlých.
9. Pozorujme svoje okolie a všimnime si, že naše problémy sú v zásade rovnaké ako problémy mnohých iných ľudí. Aj lekár trpí bolesťou, aj policajtku niekedy drtí strach, aj kráľ plače pri smrti svojho syna. Nekomplikujme si svoje životné úlohy. Hrajme ich s dôverou a odvahou, ale vždy so zmyslom pre fair – play.
10. Pamätajme na to, že naša skutočná skúška nie je to, ako rolu, ktorú si samy vymyslíme, splníme. Ale to, ako splníme rolu, ktorá nám bola osudom prisúdená.