História homeopatie

Korene homeopatie siahajú až k obdobiu Hipppokrata (460-370 pr.n.l.). Slovo homeopatia pochádza z gréčtiny a znamená „podobný chorobe“ alebo „homois patheia“.
„Zákon podobnosti“ je jeho myšlienkou a stojí na ňom homeopatický terapeutický systém. Dokonca aj Paracelsus (1493 – 1541) bol známy tým, že liečil, a vyliečil, zákonom podobnosti svojich pacientov.

No najväčšiu zásluhu na dôkladnom spracovaní a zároveň i rozšírení homeopatie má nemecký lekár Christian Friedrich Samuel Hahnemann (1755 – 1843), ktorý sa považuje za otca homeopatie. Jeho hlavný objav bol v zavedení princípu minimálnej dávky lieku. Čiže v podaní lieku vo veľmi vysokých riedeniach, ktorých nežiadúce účinky sa odstránia dynamizáciou a potencovaním. Hahnemann zistil, že dynamizáciou a potencovaním sa účinok lieku zvyšuje.

Mimo toho, že Hahnemann bol skvelým lekárom, chemikom a jazykovedcom, je považovaný za zakladateľa experimentálnej farmakológie vďaka skúšaniu substancií na zdravých ľuďoch. Po užití kôry z chinínovníka sa u neho vyvinuli symptómy totožné s maláriou, na ktorej liečbu sa v tej dobe používala. Všetky svoje tvrdenia a objavy nového systému liečenia zhrnul v diele Organon.