Aconitum napellus – prípad akútneho prechladnutia

     Včera som zcela vyhorela. Zo seba. Už dlhšiu dobu som si išla na mužskej vlne, kedy popri starostlivosti o dieťa som si chcela udržať i svoj „štandard“ ženy s veľkými plánmi. Jakubko mi už dlhšiu dobu naznačoval, že to nie je pre mňa dobré a že jediné čo z toho môže vzniknúť je – choroba. Niekedy sme všetci v tých svojich svetoch tak pohltení, že nevnímame náznaky okolia, že naše konanie je už cez čiaru.
     Jakubko mal za sebou ťažší mesiac, kedy sa mu nechcelo až tak veľmi oddychovať a spinkať. Žeby len reflektoval mamine konanie počas toho mesiaca? Vraví sa, že deti sú našim zrkadlom a môžem s kľudom v duši povedať, že je tomu presne tak. Potreboval sa stíšiť, skľudniť, ukotviť sa vo svojom prežívaní. Potrebovala som to i ja.

     Po jednej ďalšej prebdenej noci som sa vybrala s Jakubkom na prechádzku. Staromyjavské kopce ponúkajú krásne výhľady a perfektné možnosti pre milovníkov športu. A tak sme brázdili….
Nie veľmi vhodne oblečená, som sa s kočárikom vybrala von. Vonku fúkalo o sto šesť, no ja namiesto toho aby som sa otočila pre ďalšiu vrstvu oblečenia, som pridala do kroku – veď sa pohybom zahrejem. Prefúklo ma ako už doposiaľ nie. Až som cítila ako mi vietor duje spoza hrudnej kosti až k lopatkám. Bol studený, suchý a ja mu vystavená skrz na skrz.

     Po takmer 3 hodinovom športovom výkone som sa konečne doteperila domov. Po príchode do bytu ma zopár krát striaslo a vtedy som už vedela ktorá bije. Bolo to náhle. Do niekoľkých minút sa dostavila teplota a ja som sa triasla ako osika. Líca červené, srdce mi bilo ako o život. Keď som videla Jakubka ako leží na gauči, čaká kedy sa k nemu pritúlim a budeme sa spolu smiať, od plaču mi zovrelo hrdlo a prepadla ma hrozná úzkosť. Strach, že to dnes nezvládnem. Že sa o neho nebudem môcť postarať keď on ma potrebuje. Úzkosť z toho, že nie som vlastne vôbec nič schopná.

     Uvarila som si čaj z materinej dúšky, o ktorej som vedela, že tak ako mi ulahodí na tele, ulahodí mi i na duši. Po prvom vypotení som sa cítila lepšie. No teplota stúpla znova a ja som sa cítila opäť pod psa. Líca horúce, pulz rýchly, stále by som len pila. Sadal na mňa zasa čierny mrak úzkosti a depresie, že sa dnes nezvládnem postarať o svoje dieťa tak ako by som mala. Nevládala som. Otvorila som si balkón, že možno čerstvý vzduch mi dodá viac optimizmu do života. A v tom „BLIK“. Aconitum napellus. Hneď som bežala do zásuvky za mojimi zázračnými guličkami.

     V tom momente som si uvedomila, že môj akútny stav zodpovedá všetkým príznakom homeopatického lieku Aconitum napellus. Prilbica modrá. Najjedovatejšia rastlinka na území Slovenskej republiky. No homeopaticky, je tomu trochu inak… Prechladnutie spôsobené vystavením sa studenému, suchému vetru. Akútny stav kedy sa z tohto dôvodu vyšplhá horúčka i na 39 stupňov Celzia a človeka drví zimnica. Rýchly pulz, veľký smäd. Úzkosť, strach a nepokoj sú tiež veľmi výrazné u tohto homeopatika. Zlepšenie nastáva čerstvým vzduchom, kľudom a potením. Stav sa zhorší večer a v noci a tiež v teplej miestnosti. Všetky príznaky sa objavia náhle. Vzala som si potenciu 15CH, 3 globuľky a zadriemala.

     Keďže matka na materskej si niekedy nemôže zdriemnuť presne vtedy a na tak dlho ako potrebuje, o ani nie hodinku ma prebral Jakubkov plač. Keď som ho dojčila, uvedomila som si, že mi je akosi „podozrivo lepšie“. Jakubko sa napapal a ja som si vzala ďalšie 3 globuľky. Zdriemla som si s ním. Po ďalšej hodinke som sa cítila opäť lepšie a môžem povedať, že môj stav sa behom 2 hodín zlepšil o 60%. Pokračovala som v dávkovaní až do večera kedy okrem pocitu chladu na prieduškách a mierneho potenia som necítila žiadne iné náznaky môjho prechladnutia. Ráno som sa zobudila a môj stav bol celkovo o 90% lepší.

     Jakubko vycítil, že som si konečne uvedomila svoje „limity“ a v kľude spinkal takmer celú noc. Cez deň potom dospával i on i ja svoje zameškané hodiny odpočinku a spoločne sme sa ukotvovali v tých našich malých – veľkých svetoch 😊